Projekt Monumentis

Cieľom projektu MONUMENTIS bolo obnoviť františkánske kultúrne a nehnuteľné dedičstvo a sprístupniť ho širokej verejnosti ich zmenou na atraktívnu turistickú destináciu. Ako v Maďarsku, tak aj Slovensku vlastní cirkev a rehoľné rády historicky významné budovy, z ktorých niektoré sú pre verejnosť otvorené, no väčšina z nich je prístupná len obmedzene a mnohé sú úplne uzavreté. V Maďarsku vďaka nábožensko-turistickému rozvoju v minulých rokoch boli pre návštevníkov sprístupnené viaceré františkánske pamiatky. Starostlivosť o františkánske pamiatky na Slovensku zatiaľ nie je vyriešená, preto sú v súčasnosti tieto pamiatky v stave, ktorý neumožňuje, aby sa stali podobnými turistickými destináciami ako v Maďarsku.

Cieľ projektu bol dvojaký:

  • zachovať, obnoviť a sprístupniť verejnosti vybrané národné kultúrne pamiatky františkánskeho rádu v oboch krajinách,
  • na základe skúseností  maďarského partnera v cestovnom ruchu rozvíjať  manažérske a marketingové kompetencie slovenského partnera.

Lokality projektu v Maďarsku sú Szécsény a Szentkút a na Slovensku Bratislava a Fiľakovo. Spolupráca týchto dvoch františkánskych provincií je jediná svojho druhu. Hlavným cieľom projektu je vytvoriť dlhodobú spoluprácu pre zachovanie a odovzdávanie spoločného historického, náboženského a kultúrneho dedičstva. Sprístupnenie kultúrnych pamiatok nie je určené len pre pútnikov, ale pre všetkých návštevníkov (dospelých a deti) so záujmom o historické pamiatky. Popri obnove budov a pamiatok budú vytvorené aj spoločenské a výstavné priestory, ktorých súčasťou budú interaktívne prehliadky.

Bratislava

Zrealizované časti projektu

  • Reštaurovanie vonkajších kamenných častí veže kostola v Bratislave a zároveň oprava podesty a rebríkov vo veži kvôli sprístupneniu veže. Návštevníkom je veža sprístupnená vo vopred stanovenom čase.
  • Realizácia virtuálnej interaktívnej prehliadky veže kostola a 3D vizualizácie vrátane technického a obsahového zabezpečenia prehliadky. Jej obsahom bude sprievodca históriou kláštora a veže, detaily vonkajšej výzdoby veže, detaily zvona, virtuálny výstup na vežu a panoramatický výhľad z veže.
  • Oprava miestnosti pri veži za účelom zriadenia multifunkčnej miestnosti slúžiacej na prezentačnú činnosť a stálu expozičnú činnosť.
  • Realizácia výstavy v chodbových priestoroch vedúcich k veži kostola a v miestnosti pri veži. Vystavované sú sakrálne a bohoslužobné predmety, umelecké diela, regionálne betlehemy, predmety zo života bratov.

Menší bratia františkáni prichádzajú na územie Uhorska na podnet nemeckého provinciála v dvadsiatych rokoch 13. storočia z neďalekej Viedne. Pravdepodobne sa pod záštitou kráľa Bela IV. spočiatku usadili na Bratislavskom hrade. Vetva františkánskeho rádu, ktorá prichádza na naše územie, sa radila ku stúpencom tzv. miernejšieho výkladu regule - konventuálom. To sa odzrkadľuje na prvý pohľad napríklad vo veľkolepejších priestoroch kláštorov i kostolov, ktoré slúžili k vyzdvihnutiu pamiatky a kultu sv. Františka. Františkáni tiež udržiavali blízke vzťahy s panovníckym dvorom, ktorý im bol v mnohom nápomocný. Tak tomu bolo i pri budovaní nového chrámu vo vtedajšej Bratislave v polovici 13. storočia, ktorý mal reprezentovať nielen rád, ale i panovníka.

Gotická stavba nového kostola, z časti postavená na pozostatkoch staršej sakrálnej stavby, svojou architektonickou a výtvarnou náročnosťou prevyšovala všetko, čo v tej dobe na Slovensku vzniklo. Kedy sa so stavbou dnešného chrámu začalo, nám nie je presne známe. Zachované sú zmienky o existencii františkánskeho kláštora v roku 1240, jeho obývaní bratmi od roku 1250 a poškodení vojskom kráľa Přemysla Otakara II. pri obsadení mesta v roku 1271. Po plienení mesta sa uhorský kráľ Ladislav IV. Kumánsky rozhodol českému kráľovi túto opovážlivosť vrátiť a po víťaznom boji na Moravskom poli v roku 1278 venoval získanú korisť na opravu a stavbu nového františkánskeho kostola i kláštora v Bratislave. Zároveň týmto získali budovy votívny charakter (ako poďakovanie) a boli zasvätené Panne Márii.

Vysviacka nového chrámu – františkánskeho kostola Zvestovania Panne Márii – sa uskutočnila 24. marca v roku 1297, v predvečer sviatku Zvestovania Pána. Významnosť tejto udalosti dosvedčuje prítomnosť vysokého počtu cirkevných i svetských hodnostárov. Zúčastnili sa ho: kráľ Ondrej III., následník Ladislava IV.; ostrihomský arcibiskup Lodomer, jeho vikár biskup Jakub, ktorý vykonával konsekráciu, ďalší štyria uhorskí biskupi z Nitry, Päťkostolia, Vacova, Rábu a tiež početná šľachta a ľud. Na slávnostnej vysviacke došlo s veľkou pravdepodobnosťou ku konsekrácii celého, vtedy zrejme už aj funkčného kostola. Jednolodie kostola pôvodne zastrešovala otvorená drevená konštrukcia s priehľadom na štítový múr víťazného oblúka. Neskôr po vysviacke bola drevená konštrukcia nahradená kamennou gotickou klenbou, ktorá sa nezachovala pre silné zemetrasenie na konci 16. storočia, kedy sa strecha a časť múrov zrútili.

Spôsobom ako tvoril františkánsky rád významnú súčasť spoločenského a cirkevného života v Uhorsku, tvoril ho i miestny františkánsky kostol v rámci udalostí mesta. Nielen ako súčasť bratislavských korunovačných slávností, ale napr. i prostým ohlasovaním zvonmi pri slávnostiach, požiaroch, nebezpečenstvách, či dokonca na znamenie otvárania a zatvárania hostincov v meste. Samozrejme i v starostlivosti o ľud ostávali miestni františkáni pre svoju povahu žobravého rádu a charizmu menších bratov vo veľmi blízkych vzťahoch s ľuďmi mesta a jeho okolia. Navzájom boli od seba prirodzene závislí a veľmi nápomocní, čo sa zachovalo v záznamoch o veľmi štedrých daroch, ale i obetách, napr. pri rôznych hrozbách v meste, akou bol šíriaci sa mor, potopy a požiare. Bratia neprestávali vysluhovať sviatosti a navštevovať chorých i počas život ohrozujúcich podmienok. V čase vzbúr a protestov svojou ľudskosťou privádzali ku katolíckej viere množstvo duší, poskytovali útočište azylu svojho kláštora, alebo sa zastávali ukrivdených v súdnych procesoch.

Veľké siene kláštora, ako refektár na prízemí alebo loď kostola, sa využívali i pre väčšie oficiálne zhromaždenia. V stredoveku až do roku 1530 tu volili richtára. V roku 1578 sa tu pre právo azylu zhromaždili mešťania, ktorí sa vzbúrili proti mestskej rade pre útrpné krivdy. Zasadali tu nižšie stavy uhorského snemu, ale i krajinský snem, a konvent tak plnil dlhé roky úlohu dolnej snemovne. Po Bitke pri Moháči tu zvolili 17. decembra 1526 nového kráľa Ferdinanda I. Habsburgského. V rámci korunovačných slávností až do roku 1830 sem prichádzal peši z kostola sv. Martina novozvolený panovník, aby pasoval rytierov Zlatej ostrohy v rámci starobylého obradu prineseného zo Stoličného Belehradu. Prvým z 19 korunovaných, ktorý tu i pasoval rytierov, bol kráľ Maximilián II. Habsburgský, syn tu zvoleného Ferdinanda I.. Trón panovníka bol pri tejto ceremónii umiestnený v presbytériu, pravdepodobne po ľavej strane hlavného oltára.

Presbytérium je najstaršou funkčnou stojacou budovou starej Bratislavy a dnes je ho možné vidieť v podobe veľmi blízkej jeho pôvodnému stavu. Pôvod jeho klasického gotického slohu možno hľadať v dvorskom prostredí Ľudovíta IX. Svätého. Kostol v neskoro-románskom a gotickom slohu nesie znaky vplyvu nemeckých staviteľov: V spodnej časti stĺpov začínajúcich od rímsy vidieť konzoly na rebrá typické pre nemeckú gotiku. Na stenách presbytéria sa nachádzajú pôvodné ornamenty i modrosivé iluzívne kvádrovanie odkazujúce na mariánske patrocínium, ktoré zdobilo pravdepodobne celý kostol a predstavuje typickú výzdobu z prelomu 13./14. storočia pre kostoly, ktoré patrili žobravým reholiam. V súčasnosti je jediným známym zachovaným príkladom ranogotickej interiérovej nástennej výmaľby františkánskej architektúry na Slovensku a jednou z najstarších nástenných malieb u nás vôbec. V miestach na strope presbytéria, kde sa zbiehajú rebrá, je možné vidieť svorníky s rastlinným vzorom: na prvom od oltára je vinič a ruža ako symboly Krista a Panny Márie, na druhom je palina – obľúbená liečivá a rituálna bylina stredoveku a na treťom je dubové lístie a žalude ako symboly dubového dreva, na ktorom bol podľa tradície ukrižovaný Kristus.

Na hlavnom oltári približne z roku 1750 sú sochy sv. Štefana, uhorského kráľa, a jeho syna sv. Imricha. Pôvodný oltárny obraz visí na bočnej stene svätyne, odkedy ho nahradila ústredná vitráž v polovici 20. storočia. V 18. storočí sa istý čas v hlavnom oltári uchovávala vzácna relikvia sv. Štefana – jeho pravé zápästie. Dnes sa v kostole nachádza len niekoľko relikvií, vzácnejšími sú pozostatky sv. Reparáta, mučeníka zo 4. storočia, vystavené k uctievaniu v rokokovom relikviári.

Budova priľahlého kláštora tvorila s kostolom ucelený komplex už od počiatku, no prešla slohovou úpravou v 14. a 15. storočí, aby sa tak prispôsobila ucelenej gotickej architektúre. V rámci rozsiahlej regotizácie bola koncom 14. storočia postavená ku kostolu priľahlá gotická kaplnka sv. Jána Evanjelistu, podľa vzoru francúzskej Sainte Chapelle. Patrí k vrcholným dielam gotiky francúzskeho typu na Slovensku. Začiatkom 15. storočia nasledovala výstavba gotickej veže kostola. Jej vrchná časť bola pre narušenú statiku na konci 19. storočia nahradená novou, nie úplne presnou kópiou. Pôvodnú časť veže vo svojskej úprave je možné dnes vidieť v mestskom parku – v sade Janka Kráľa.

Komplex kostola a kláštora odolal počas storočí mnohým požiarom a povodniam, no neodolal silným zemetraseniam na konci 16. storočia. Po rozsiahlom poškodení bol celý komplex v 17. storočí prestavaný v ranobarokovom slohu, čo je možne vidieť i v lodi kostola, kde bola nová baroková klenba postavená na vnútorné bočné piliere. V súčasnosti sa loď kostola prezentuje v podobe s jednoduchšou výmaľbou. Všetky oltáre v lodi i hlavný oltár v presbytériu sú barokové. Po bokoch víťazného oblúku sa nachádzajú oltáre sv. Františka z Assisi s výjavom stigmatizácie a na pravej strane oltár sv. Antona Paduánskeho. Oltáre Narodenia Pána a Sedembolestnej Panny Márie, situované oproti sebe v strednej časti lode, poukazujú na tajomstvá Kristovho ľudského života a materstva Panny Márie. Pieta zo 14.storočia zhotovená z mramoru je považovaná za najkrajšiu gotickú sochu v Bratislave. Nesie znaky krásneho slohu a je ojedinelým dielom svojej kategórie na Slovensku vôbec. V zadnej časti lode sa nachádzajú oltáre sv. Barbory a sv. Anny.

Najkrajším umeleckým dielom neskorého baroka v lodi je rokoková kazateľnica z r. 1756 z dielne Ľudovíta Godeho. Je to dar grófa Antona Grassalkovicha, kráľovského personálu a predsedu Uhorskej komory. Nesie reliéfy s motívmi Mojžiša s tabuľami Zákona, kázanie sv. Antona rybám a stigmatizácie sv. Františka.

V rámci barokovej prestavby bola vyvýšená i úroveň podlahy lode kostola, pod ktorou vznikol väčší priestor pre pochovávanie. Do krýpt, ktoré sú dnes uzatvorené, sa pochovávalo do konca 19. storočia. Pre významnosť miesta spájaného už od jeho vysviacky s kráľovským rodom, najmä dynastiou Arpádovcov, ale i pre blízke vzťahy s františkánmi, sa v kostole a v priľahlých kaplnkách nechávali v minulosti pochovávať slávne rody uhorského kráľovstva, šľachtici, či biskupi. Niektoré z mnohých odstránených náhrobných tabúľ podporovateľov a priateľov rádu, ktoré sa zachovali, sú dnes vystavené v bočnej krížovej chodbe kostola.

Po násilnom prerušení rehoľného života v bývalom Československu v roku 1950 františkáni prevzali duchovnú správu kostola v roku 1990 a do kláštora sa vrátil život spoločenstva bratov, kde sa mladí františkáni v rámci rehoľnej formácie pripravujú na budúcu službu, teologickým štúdiom  sa pripravujú na kňazstvo a celá komunita sa pastoračnou prácou sa zapája do rôznych duchovno-kultúrnych projektov v rámci kostola, farnosti a mesta.

Fiľakovo

Zrealizované časti projektu

  • Reštaurovanie hlavného oltára vo Fiľakove a reštaurovanie výmaľby lode kostola.
  • Virtuálna interaktívna prehliadka kostola vrátane technického a obsahového zabezpečenia prehliadky – jej obsahom bude historický sprievodca kláštorom a kostolom, detaily zreštaurovaného oltára a výmaľby kostola.
  • Zriadenie trvalej expozície „Historická izba františkánskeho mnícha“ a vytvorenie priestoru pre dočasné výstavy v chodbe kláštora.
  • digitalizácia kroniky (17. storočie)

Kláštor

Budova kláštora nadväzuje na kostol zo severozápadnej strany. Baroková dvojpodlažná kláštorná stavba s ústredným štvorcovým dvorom – rajskou záhradou a krížovou chodbou bola postavená súčasne s kostolom v rokoch 1694 – 1727. Arkády v prízemí sú zaklenuté krížovými klenbami.

Kostol Nanebovzatia Panny Márie vo Fiľakove

Františkáni prišli do Fiľakova okolo roku 1470 a postavili tu kostol s kláštorom. Pôvodný kláštorný komplex s kostolom z roku 1513 zničili osmanské vojská počas viacnásobného dobíjania mesta. V rokoch 1554 kostol premenili na tureckú džamíju a v roku 1682, kedy mesto napadol Imrich Thököly so svojim vojskom a s viac ako šesťdesiaťtisícovou tureckou armádou, zničil mohutný požiar kostol s kláštorom, hrad i mesto. Z tejto kataklizmy sa mesto nikdy nespamätalo. Znovupostavený bol len františkánsky kostol s kláštorom. Stavebné práce prebiehali v rokoch 1694 – 1727, výpravné barokové vnútorné zariadenie dokončili v roku 1763. V roku 1694 bola pri kostole zriadená farnosť, ktorá bola  zverená do pastoračnej starostlivosti Rádu menších bratov Františkánov (Ordo Fratrum Minorum).

V roku 1726 sa prepadla strecha kostola a donátor stavby Štefan II. Koháry (1649 –1731) zabezpečil staviteľov, ktorí v rokoch 1726 – 1727 dokončili stavbu do súčasnej podoby. V rokoch 1725 – 1728 bola na severovýchodnej strane postavená veža kostola.

Jednoloďový priestor ukončený polygonálnym presbytériom je zaklenutý valenými lunetovými klenbami so štukovými rímsovými  obrazcami. Klenbový systém spočíva na vtiahnutých oporných pilieroch so združenými pilastrami. Na západnej strane sa nachádza murovaný chór s plným parapetom dekorovaným plastickou štukovou florálnou ornamentikou.  Na  juhovýchodnej strane je k lodi kostola pristavaná bočná kaplnka zasvätená Loretánskej Panne Márii,  známa ako Koháryho kaplnka. Hlavnú fasádu kostola zdobia v nikách a nad hlavným vchodom barokové plastiky.

Dominantou chrámového interiéru je hlavný oltár s obrazom Nanebovzatia Panny Márie od francúzskeho maliara Františka Vidiho z roku 1763. Dvojetážovú architektúru hlavného oltára dopĺňa bohatá baroková figurálna a ornamentálna výzdoba.

Neskorobaroková štuková výzdoba stropov lode a svätyne kostola pochádza z rokov 1726  – 1727.  Výmaľba stien a malieb vo svätyni a v štyroch poliach lode kostola z roku 1912  je dielom maliara Júliusa Adama (Ádám Gyula, 1896 – 1939) s kolektívom.

Bohatá baroková výzdoba kostola včítane mobiliáru, ale aj zachovaných zlatníckych  liturgických predmetov predstavuje  významný príspevok do dejín barokového umenia na území Slovenska.

Františkánsky kostol Nanebovzatia Panny Márie vo Fiľakove je neoddeliteľnou súčasťou histórie mesta sužovaného nájazdmi Tatárov, Turkov, kuruckými povstaniami a početnými vojnovými zásahmi.

Kaplnka Loretánskej Panny Márie, nazývaná tiež Koháryho kaplnka

Na juhovýchodnej strane bola k lodi kostola, pravdepodobne v rokoch 1725 - 1727,  pristavaná bočná kaplnka, zasvätená Loretánskej Panne Márii,  tzv. Koháryho kaplnka. Nazývala sa tak podľa portrétu Štefana II. Koháryho (1649 - 1731), donátora opravy kostola (1726 - 1728), umiestneného na bočnej stene kaplnky. Dnešná podoba kaplnky je výsledkom početných sekundárnych zásahov, ktoré sa dotkli najmä maliarskej výzdoby kaplnky. V roku 1770 bola v Kaplnke inštalovaná socha Loretánskej Panny Márie, ktorú vytvoril miestny františkán, oltárna menza a dekoratívna mreža. Celý interiér kaplnky bol vymaľovaný iluzívnou maľbou a na spôsob Loretánskej kaplnky. Okolo roku 1800, pod tlakom nariadení cisára Jozefa II., bola Loretánska kaplnka zrušená a následne  premaľovaná. V roku 1850 bola kaplnka stavebne aj výtvarne upravená podľa predstáv rodiny Bercholdovcov, ktorých erb je umiestnený nad portálom v majolikovom medailóne. Posledné úpravy kaplnky pochádzajú z roku 1912 a sú  výsledkom práce maliara Júliusa Adama (1896 - 1939) a jeho dielne.

Oratórium

Oratórium je oddelený priestor v kostole, v tomto prípade s vlastným vstupom za hlavným oltárom, ktorý slúžil na modlitbu rehoľníkov - po latinsky “orare”. Františkáni mali v pravidlách pre život záväzok schádzať sa na spoločnej modlitbe tzv. Breviára niekoľkokrát za deň a celkovo rozvíjať život modlitby.

Maľby na stenách predstavujú dvoch evanjelistov a v centrálnej časti klenby nad hlavným oltárom je výjav vyhnania Adama a Evy z Raja po prvom hriechu - hriechu neposlušnosti. Výjav je súčasťou ikonografického programu  hlavného motívu Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, ktorá svojou poslušnosťou získava miesto v nebi  nielen pre seba, ale i pre celé ľudstvo.

Hlavný oltár Nanebovzatia Panny Márie

Barokový oltár Nanebovzatia Panny Márie  z roku 1730 je štvoretážová mohutná a monumentálna stĺpová oltárna architektúra. Po stranách oltára sú dvere, cez ktoré sa prechádza za oltár, do sakristie. Stĺpovú oltárnu architektúru zdobia rôzne dekoratívne prvky ako sú anjelské hlavičky, sochy anjelov a svätých, celkom 14 sôch, zhotovených z lipového dreva. Oltárne obrazy, ktorých je päť, sú olejomaľby na plátne. Ideovým centrom oltára je kompozícia Nanebovzatia Panny Márie pochádzajúca od francúzskeho maliara Františka Vidiho z roku 1763. Autori ostatných oltárnych obrazov sú neznámi majstri.

Fiľakovský oltár je pravdepodobne dielom stredoeurópskej rezbárskej a sochárskej dielne, ktorá pracovala na základe grafických predlôh, prípadne sa inšpirovala už realizovanými dielami.

Rekatolizáciou sa v 16. storočí do popredia dostávajú  rehoľní svätí a krajanskí patróni, no predovšetkým mariánsky kult. Fiľakovský hlavný oltár vytvorený v období vrcholného baroka ikonograficky reprezentuje ideologické zoskupenia svätcov patriacich k tzv. svätým ochrancom. Títo svätci boli univerzálnymi ochrancami kresťanskej viery a každého kresťana, mali chrániť pred celou škálou nebezpečenstiev. Osobitnú skupinu tvorili tzv. zemskí patróni, ochrancovia krajiny, ale aj osobní svätci vládnucich rodov. Aj preto sa na oltári nachádzajú, okrem iných, svätí Jozef, sv. Štefan Uhorský kráľ, sv. Ján Krstiteľ, sv. Ignác Loyolský a i..

O projekte záchrany

V záznamoch kláštornej kroniky je možné sa dočítať, že posledná výmaľba kostola sa uskutočnila v čase od 15. marca do 5. júla 1912. Realizoval ju maliar Július Adam s niektorými členmi rodiny a podľa záznamov, pri práci „preukázal skromnosť, presnú prácu a dôveryhodnosť“.

Počas nasledujúcich viac ako 100 rokov sa maliarska dekorácia stien stala ťažko čitateľná, pokrytá nánosmi prachu a stmavnutým mastným povlakom, v spodných častiach stien sa ukázalo poškodenie omietok v dôsledku solenia a vlhkosti, na viacerých miestach boli evidentné praskliny a poškodenia statiky.